srnakova.png

Skúsenosť Márie Srnákovej

Mária je mamou Mareka, ktorý sa narodil s Downovým syndrómom. Je však príkladom rodiča, ktorý sa zdravotným znevýhodnením svojho dieťaťa nedal zastaviť. Práve naopak, podporuje ho v plnení jeho snov.   

Bývate v Trnave, no Marek študoval v Bratislave. Nebáli ste sa oňho?  

Tam aj späť sme ho vozievali autom alebo išiel z Bratislavy vlakom sám s tým, že niekto mu pomohol nastúpiť na správny vlak. Samotná cesta už preňho vôbec nebola problém.   

Bojíme sa oňho takisto ako sa rodičia boja o svoje zdravé dieťa. Samozrejme, záleží od diagnózy, pretože každá je iná.  Odkedy sa narodil, snažíme sa ho viesť k čo najväčšej samostatnosti. Či už to bolo dochádzanie ešte na základnú školu, zvykali sme ho na to byť sám doma, pripraviť si raňajky. Vedome sme to robili s tým, že to zvyšuje kvalitu života jemu aj nám. Ak by bol neustále odkázaný len na nás, ja ani manžel by sme sa nemohli normálne zamestnať a venovať sa rovnako aj našim ďalším deťom. Keď si Marek povie, že ide do knižnice, do kina alebo pracovať, tak jednoducho ide a nečaká, že ho tam niekto odvezie.   

Je veľmi dôležité si toto uvedomiť pri deťoch so zdravotným znevýhodnením. Pokiaľ to diagnóza dovoľuje, je dôležité priviesť dieťa k samostatnosti.   

 

Ako sa Marekovi vďaka štúdiu podarilo uplatniť?   

Marek úspešne ukončil svoj vysnívaný odbor chovateľ na odbornom učilišti na Dúbravskej ceste 1. Keďže sme z Trnavy, bol tam na internáte. V rámci štúdia chodili v sprievode majstra a ďalších žiakov praxovať do mini zoo.  Samozrejme, nehľadali sme mu prácu na opačnom konci republiky, ale tak, aby to zvládol a mohol tam chodiť sám.   

Robila som si taký prieskum o tom, aké možnosti uplatnenia preňho nájdeme. Stopol ma však s tým, že bude robiť v Trnave na farme, kde chovajú kone. Išla som sa tam teda spýtať, či by zamestnali takéhoto chlapca s praxou a skončenou školou, zatiaľ aspoň na skúšku a možno neskôr na dohodu. Na moje veľké prekvapenie som sa stretla s absolútnou ochotou. Cez prázdniny tam bude pracovať raz týždenne, odpracuje si, uvidia, čo je v ňom, spozná nových ľudí a v septembri, ak sa osvedčí, sú pripravení ho na pár hodín denne zamestnať.     

Odmalička mi rozprával o tom, ako raz bude pracovať v zoo a naozaj sa mu to splnilo.   

Prečo je podľa vás dôležité takéto deti integrovať aj do „dospeláckeho“ života?   

Aj to, že sme dali Mareka do školy v Bratislave, hoci si to vyžadovalo, aby bol na internáte, čomu sa mnohí rodičia bránia, ho niekam posunulo. Dnes pozná Bratislavu možno lepšie ako ja. Nemá problém komunikovať s inými ľuďmi, naučil sa rešpektovať cudzie autority a naučil sa nebyť naviazaný iba na nás. Je dôležité, aby takéto decká prišli do styku aj s takýmito situáciami a naučili sa ich zvládať.